LenTakKazdodenne

Máte zamestnanie, po ktorom ste vždy túžili? Každé ráno sa do práce tešíte, robíte to, čo vás baví a pracovný čas vám zbehne tak rýchlo, že si to ani nestihnete užiť? Máte dobrého, chápavého nadriadeného, prípadne ukážkových podriadených? Ste spokojní so sumou, ktorú máte na výplatnej páske? Ak ste na tieto otázky odpovedali kladne, ste – ŠŤASTNÝ ČLOVEK.  A zároveň ste členom veľmi malého klubu s názvom „Mám svoju vysnenú prácu“.

Viackrát som sa pristihla pri tom, že napriek môjmu  už dávno dospelému veku stále neviem, do akého zamestnania chcem chodiť. Presne viem, čo by som robiť nemohla alebo nechcela, ale čo by som – reálne – robiť chcela, netuším. Ku všetkému vo svojej profesionálnej kariére –  mnohým ľuďom sa zdá veľmi zaujímavá –   som prišla ľahko. Tak akosi „náhodou“.  Jasné, niečo som pre to urobiť musela a nepochybujem ani o tom, že som v tom, čo som robila bola dobrá – hovorili mi to šéfovia,  okolie,  a dokazovali to aj moje pracovné výsledky.  Ale  prišlo to tak nejako „samo“.  Bola som v správnom čase na správnom mieste.

V školskom veku som chcela byť učiteľkou. To ale bolo za socíku, keď učiteľovanie bolo poslaním a učiteľ autoritou. Dnes – aj keď som po skončení vysokej školy začala chodiť aj na DPŠku, aby som učiť mohla – si neviem predstaviť, že by som sa pred žiakov skutočne mala postaviť. Učitelia mi totiž pripadajú ako „trpený“ druh – deti ich nerešpektujú a rodičia nemajú problém  vydierať (v prípade bohatých „sponzorov“ školy) alebo na nich aj fyzicky zaútočiť (tu sú tí z tej „druhej strany“).  Ich deti predsa nie sú tupé, lenivé a rozhýčkané. Za päťky v hodnotení môže učiteľ! Takže z tejto profesie som rýchlo vytriezvela.

A po strate tejto ambície som vedela už len jedno – že neviem, čo vlastne chcem robiť. A príde mi strašné, že sa o takom dôležitom životnom smerovaní majú rozhodovať deti po skončení základnej školy. „Ty nevieš, čo chceš robiť?“ – s údivom sa pýtajú výchovní poradcovia, rodičia, starí rodičia. No neviem! A neviem to ani teraz. Lebo ak zavrhnem také tie -chcem cestovať a písať recenzie na hotely po celom svete, alebo  testovať jachty, alebo byť módnym guru –  tak viem len jedno – CHCEM MAŤ SVATÝ POKOJ. Neberte to tak, že nechcem robiť nič. Odrobila som už 30 rokov  a ešte 15 budem musieť (rátam s tým, že vek odchodu do dôchodku ešte zvýšia). A keďže som aktívny človek,  bez roboty  by som sa nudila.

Ale teraz  chcem mať svoju agendičku a  kanceláriu  niekde v kúte nejakého podniku. Ráno prísť bez stresu do práce, dať si kávu, potom porobiť, čo treba a o pol štvrtej s čistým svedomím a vedomím, že ak som niečo nedokončila, tak sa nič nestane, pretože to urobím zajtra – ísť domov. A ak niečo skutočne nestíham, tak dva dni zostanem o hodinu dlhšie a prácu dokončím. A keby som za toto mala ešte aj priemernú slovenskú mzdu …… Toto chcem. Asi. A nikdy som nič také nerobila.

A ešte chcem mať penzióny. Dva. Jeden v Tatrách a druhý pri Jadranskom mori. V každom z nich by som bývala pol roka a intenzívne sa oň starala. A ten druhý polrok by tam bol niekto strašne zodpovedný a pre prácu zapálený, kto by sa staral tak, ako ja. Alebo lepšie. Presne viem, ako by tie penzióny vyzerali. Aj čo by v nich malo byť.

Keď si to tak všetko v hlave usporiadam, tak by som teda  okrem svätého pokoja chcela ešte  aj  vyhrať jackpot v Euromiliónoch.  Potom by som tie penzióny posunula mojim zástupcom za to, že sa o nich tak dobre starali. Ja by som si  postavila nejaký ekologický hlinený dom za 1500 eur niekde v Thajsku a na pláži by som s nohami v morskom príboji písala blog o tom,  že som síce šialene za vodou, ale že tie peniaze vlastne vôbec nepotrebujem. Keď si taký blog prečítate,  ozvite sa. Sľubujem, že sa s vami podelím