LenTakKazdodenne

Slová.

Koľko vedia pokaziť,  a ako dlho si ich pamätáme. Predovšetkým teda tie, ktoré sa nás nepríjemne dotkli.  Ak tie slová nepríjemné aj mali byť, dobre . Ale niekedy to človek, ktorý tie tvrdé slová  povie nemyslí  tak zle, ako to napokon vyznie. A ešte horšie je to vtedy, ak ublíži veta myslená vlastne ako žart.  Niekedy ani netušíme, ako dlho bolí.

Komunikácia sa  vraj sa dá naučiť. Ale ľahké to nie je.

Ja so slovami pracujem celý svoj profesionálny  život, ale ich  silu som si začala uvedomovať vlastne až nedávno, pri zmene zamestnania.   Až teraz vidím, ako sa dá na jednu napísanú vetu pozerať z rôznych uhlov a ako tie uhly pohľadu menia jej význam. Teraz slová vyberám.  Snažím sa, aby napísané vety boli  plnovýznamové, jasné, a dávali čo najmenší priestor na to, aby si ich ľudia, ktorí ich čítajú,  nevysvetlili zle. Alebo nemohli zmeniť ich význam. Lebo to bežne robia – niektorí neúmyselne, niektorí  s jasným úmyslom uškodiť.  A tým rozhodne nechcem dať žiadnu šancu.

Na slová proste treba dávať pozor. Na tie napísané, aj na tie vypovedané. A na tie možno ešte viac, pretože sa už nedajú vziať späť. Každý z nás má zrejme niekde vo svojich „priečinkoch“ v hlave uložených zopár viet.  Niekto možno tie pochvalné a pekné, niekto možno kritické  a tvrdé. Ale takmer s istotou môžem tvrdiť, že tam nejaké máte.

A ešte jeden postreh – pozor na to, čo hovoríte pred deťmi. Tie si totiž pamätajú viac, ako by nám niekedy bolo milé. Tak aby sa nám to nevrátilo, keď to najmenej budeme čakať….

Aby to celé nebolo iba o dopade zlých slov, žiada sa mi pripojiť jednu príhodu s malou Dianou. V tomto prípade tie slová neboli  AŽ TAKÉ ZLÉ – ale zjavne iba pre mňa.

Diana je dieťa mojej kamarátky. Mala asi tri roky a jej mama musela odcestovať. Keďže ju nemala kam dať a nebolo vhodné, aby cestovala s ňou, zopár dní som ju mala na starosti ja. Musím podotknúť, že Diana bola veľmi čarovné a aj dobré dieťa. Ale zrazu bolo tých otázok a toho „malého zlostenia“ toľko, že som jej v slabej chvíľke povedala: „Dianka, vieš na čo sa teším? Že už príde tvoja mama a ja ťa vrátim!!!!“  Slabá chvíľka prehrmela, ja som už na túto svoju vetu zabudla a nastala opačná situácia.  Podvečerná pohoda, ja som práve dotelefonovala s kamoškou, s ktorou sme dohodli víkendovú grilovačku s deťmi na záhrade. Prišlo mi to super, malá bude mať okolo seba drobizg  a ja si pokecám s kamarátkou, ktorú som už dlhšie nevidela.  Dieťa  pokojne sedelo v strede izby obložené hračkami a ja som sa jej, celá spokojná opýtala : „Dianka, vieš na čo sa teším? „ Ja som už samozrejme myslela na víkendový program. A to dieťa zdvihlo hlavu, pozrelo na mňa tými svojimi belasými očiskami a opýtalo sa: „še ma vlátiš?“  Zabolelo ma to, pretože som si uvedomila, že jej tá veta ublížila. A dodnes si to pamätám.

Preto vážte slová. Aj tie, ktoré ublížiť nemali,  tak urobiť môžu