Aj vy zrejme poznáte scény z filmov – ja som ich zaregistrovala viac: v nejakej galérii (najčastejšie je to v parížskom Louvre) sedí na lavičke človek a díva sa na obraz. Na nejaký známy obraz, ktorého názov sa už aspoň raz obtrel aj o absolútneho kultúrneho ignoranta. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale ten človek na tej lavičke sedí 10 hodín denne a stále sa uprene díva na ten istý obraz. A spravidla sa v tom filme dozviete aj to, že to robí už – čo ja viem , napr. – 3 roky a ešte stále na ňom neobjavil všetko…
Bez mučenia sa priznávam, že nepatrím k tým, ktorí sa vedomosťami o umení vymykajú z priemeru. Poznám zopár najznámejších výtvarných diel, prečítala som zopár životopisov svetových Maliarov (tých s veľkým „M“). Ale väčšinou to bolo preto, že umelci žili a žijú – na rozdiel od nás, obyčajných smrteľníkov – neobyčajné životy. Ťažké, bohémske, depresívne, schizofrenické – iné. Zaujímavé. Rada sa prejdem po galérii a rada sa pozriem na obrazy (okrem moderného umenia – to sa mi nepáči a nerozumiem mu). Ale aj umenie si prezerám tak, ako vlastne všetko v mojom živote – síce detailne, ale rýchlo. A už predstava, že by som strávila 10 hodín pred obrazom, je nad moje sily.
Mám kamaráta, ktorý je kustódom v galérii a žije umením. Keď som sa ho raz pýtala, nakoľko je takáto scéna z filmu reálna, povedal, že sám pozná pána, ktorý sa na jeden z obrazov v tej „jeho“ galérii chodí dívať už desaťročie. Nesedí pred ním síce denne, ale čas, ktorý pred ním strávil, sa už isto dá rátať na dni. A všimol si, že zakaždým odchádza spokojný a usmieva sa.
Tak som si dala záväzok – nájsť:
Ak má pravdu kamarát aj filmy, mohlo by mi to pomôcť trochu spomaliť. A možno sa mi to zapáči a časť svojej rýchlej existencie vymením za relax pred krásou ( kustód je presvedčený, že to skôr budú traktory z neba padať …) Tak sa hneď teraz idem pozrieť na program našej galérie, vybrať si nejakého výtvarníka a čo-to si o ňom našprtať, aby som vedela, do čoho idem. Držte mi palce, prosím.
Na záver môjho dnešného umelecko-odhodlaného okienka pridám svoj obľúbený „výtvarný“ vtip:
V Tretiakovskej galérii visí obraz, na ktorom je lúka, na lúke stoh sena a zo stohu trčia dva páry nôh v jednoznačnej polohe. „Ako sa volá tento obraz“ pýta sa návštevník kurátora „Lenin vo Fínsku“. „Aha. A tie nohy, ktoré majú špičky smerom dohora, tie sú Leninove?“ „Nie, to sú nohy Nadeždy Krupskej.“ „Takže tie nohy, ktoré majú špičky smerom dole, sú Leninove“. „Nie, to sú nohy Leonida Trockého“. „A kde je potom Lenin?????“ „Vo Fínsku“