V zime prikrmujem drobné spevavce. Prečítala som si totiž, že napríklad náš najmenší vtáčik Králiček zlatohlavý si musí energiu potrebnú na prežitie mrazivých dní dopĺňať každých 15 minút. A ak za tých 15 minút nič nenájde??? Smutný údel malého stvorenia. Tak som sa rozhodla, že môj balkón bude jedným článkom z reťaze, ktorú musí pre svoje prežitie denne navštíviť. A on skutočne priletel.
Bývam síce vo veľkom meste, ale na jednom z najstarších okrajových sídlisk. Pri jeho výstavbe sa ešte rátalo s voľným priestorom a zeleňou, ktorej máme skutočne dosť. Mám to šťastie, že okná mám nasmerované do parku, kde sa po stromoch preháňajú veveričky (občas vylezú po fasáde nášho tehláka až na piate poschodie) a malých spevavcov tu máme – vďakabohu –desiatky.
Pozorovať to drobné vtáctvo pri kŕmení je hotové divadlo. A miestami veľmi pripomína náš „ľudský“ svet. Priletí napríklad kŕdeľ sýkoriek. Na kŕmidlo robia hotové nálety, ale organizovane. Priletí, zobne slnečnicové semeno a odletí na susedný strom, kde ho skonzumuje. A potom znova priletí… Takto sa striedajú do chvíle, kým na bidielko nezasadne „nenažranec“. Zobe priamo z bidla, ani náhodou sa nechystá odletieť. Ak sa niektorá z čakajúcich sýkoriek priblíži, odháňa ju roztiahnutými krídlami, naduje sa a žerie ďalej. Je mi jedno, či to tak určili prírodné zákony, a či je to nejaký „vodca svorky“ alebo iba agresívny jedinec. Je to proste sebec, nenažranec a správa sa absolútne bezohľadne. Ak by sa to dalo urobiť tak, ako na sociálnych sieťach, isto by som ho odstránila z priateľov a u mňa by si už nezobol 🙂
Ľudí mi pripomínajú aj holuby, ktoré hodovanie malých vtáčikov veľmi rýchlo priláka. Veľké, vŕkajúce, potravu si vedia nájsť aj samé. Ale nehľadajú. Veď načo, keď tu ju niekto nasypal . Že pre iných, to je vedľajšie (toto preboha neberte tak, že po holuboch chcem, aby mysleli ako my. Ja len chcem upozorniť na paralelu s tým „našim“ svetom ). Holuby som odpísala pomerne jednoducho –kŕmidlo som zavesila a keďže sú veľké a ťažké a neudržia sa vo vzduchu, tak sa k jeho obsahu nedostanú. Ale napriek tomu každý deň prídu zisťovať, či už „nie je čistý vzduch“.
Na semienka chodia aj stehlíky, glezgy, a prileteli aj králičky zlatohlavé, pre ktoré som to kŕmidlo vlastne zavesila. Tri. Keďže som si prečítala, že patria k chráneným druhom národného významu a že spoločenská hodnota jedného je 166 eur, tak sa na mojom balkóne každú šťvrťhodinu kŕmi 500 eur 🙂 Zaujímalo by ma, ako sa dá vyrátať hodnota živých tvorčekov.
Ale aj napriek „divadelnému predstaveniu“ na kŕmidle bolo pre mňa doteraz najzaujímavejšie sledovať, ako sa k darovanej potrave postavili vrany. Keď som videla, že sa usadili na stromoch,cestou so smetím som im pod strom pohodila sušený chlieb. Vrana zletela z haluze, zobrala kus chleba do zobáka a pekne po zemi s ním odkráčala takých 20 m. Tam ho strčila pod suché listy a ešte ich naň zopár zobákom naložila. Nád-he-ra! Doma som si prečítala, že je to bežné, pretože vrany si potravu odkladajú. Ale vidieť to na vlastné oči bolo dychvyrážajúce.
Ešte zopár dní a už sa pôjdem na vtáčiky pozerať do lesa s fotoaparátom na oku. A kŕmidlo odložím. Ale iba na pár mesiacov, pretože králičky ma budú potrebovať znova.
P.S. Ja aj „moje“ králičky ďakujeme Ivete V., ktorá ma ku kŕmeniu vtáčikov priviedla vlastným príkladom