Nemám rada dážď.
Teda, mám ho rada, keď zaspávam. Milujem, ako klopká na podobločnicu a ja som pekne v teple a pomaly sa odovzdávam do náručia Morfeovho. Ale nenávidím ho, keď musím vstávať. Otvoríte oči, chystáte sa zahnať po budíku a – prší. Je takmer tma, keď rozlepíte oči vidíte iba siluety nábytku a televízor prilepený na stene, ktorý na seba upozorňuje červeným okom. Vaše uši mučí neznesiteľná melódia, ktorú máte v mobile nastavenú na budenie a vonku PRŠÍ …… Svoj ranný prebúdzaco-očistno-raňajkovo-obliekací postup vtedy absolvujem bez toho, aby som si ktorúkoľvek z týchto činností neskôr pamätala a k turniketu na vrátnici môjho chlebodarcu pribieham s natiahnutou rukou so svojou identifikačnou kartou tesne pred posledným termínom, kedy ju k čítačke môžem priložiť. A najradšej by som hneď nato vyšla dverami oproti rovno na dvor, potom sa prudko stočila doľava a popred okná vrátnice a závoru sa vrátila späť na parkovisko, do auta a domov do postele. A vôbec by mi nevadilo ani tých 6 km ulicami mesta, 391 krokov z parkoviska ku vchodu paneláka (viem to presne, v telefóne mám appku, ktorá mi ich ráta), 7 schodov smerom dole a potom 8 smerom dole. Lebo keď prší, tak mi je najlepšie doma. Takýto „domácky“ vzťah k dažďu mám odjakživa.
Pokiaľ si pamätám, tak len raz v živote mi dážď nevadil. Mala som 16, bola som praktikantkou (to akože pomocnou vedúcou) v pionierskom tábore (pionierskom, pretože to bolo dávno) a bola som zamilovaná. Mal tiež 16, volal sa Miro a vyzeral ako Peter Nagy. Fakt. A vedel to. Nosil bielu košeľu so stojačikom a vykasanými rukávmi, svetlučko modré nohavice z pracieho kordu, čelenku, potítka a na nohách číny. No a s týmto mladým mužom sme sa popoludní, keď nám zverené maloleté deti museli povinne odpočívať, vybrali na romantickú prechádzku. Ležali sme na lúke, obhrýzali steblá trávy (každý svoje), držali sa za ruky a dívali do neba. No a z toho azúrového neba sa zrazu spustil dážď. Len tak z ničoho nič. Úplne nenápadne. Ale brutálne. Neviem, či som ešte niekedy okrem toho dňa zažila, aby z neba naraz spadlo na jedno miesto toľko vody. Kým sme dobehli na koniec lúky, tak sme premokli do nitky. Nikdy v živote som nebola oblečená a taká mokrá. Ale nikdy v živote mi to nevadilo menej. Pamätám si, ako sme na alsfaltke cestou do našej pionierskej základne skákali do prúdov vody, ktoré sa valili z kopca a ako nám bolo fantasticky. Teda, aspoň mne bolo 🙂 Les voňal, Miro ma držal za ruku a krásne sa smial. A keď sme sa takí zmoknutí vrátili do tábora, tak sa na nás všetci významne dívali a usmievali sa. Lebo bolo jasné, že patríme k sebe.
Odvtedy som isto ešte zopárkrát zmokla, ale už si to nepamätám. A vlastne ani nechcem – predstava seba samej ako mi dažďové kvapky odkvapkávajú z končeka nosa a rozteká sa mejkap nie je práve najpríjemnejšia. Ale na to prvé „zmoknutie do tla“, po ktorom môj dlhý pruhovaný pletený sveter nebol úplne suchý ani po týždni, si pamätám dodnes. A chcem si to pamätať ešte dlho. Lebo vtedy som síce zmokla do tla, ale súčasne som sa aj rozhorela. A horím dodnes 🙂