Vybývané byty a vypriateľskované priateľstvá

4. apríla 2016, lentakkazdodenne, Nezaradené

 

 

Môžu sa priateľstvá „vypriateľskovať“?

 

V ostatnom čase sa totiž do našich slovníkov – vďaka neprispôsobivým občanom –  úplne prirodzene zaradil výraz „vybývané byty“. To sú tie zrúcaniny, ktorých je na našom malom milom Slovensku čoraz viac. Sú výsledkom „práce“  ľudí,  ktorí si  dobrovoľne a úplne vedome zničili strechu nad hlavou.  Vchodové dvere do domov a bytov zmizli rýchlosťou blesku, rovnako aj  kovové zábradlia zo schodísk. Drevené okná použili na kúrenie, radiátory poodnášali do výkupov druhotných surovín. Zo panelov vysekali dokonca aj roxory,  ktoré na káričkách – s úsmevom od ucha k uchu v očakávaní prísunu bubáčikov – tiež odviezli do zberu. A teraz sa v médiách sťažujú, v akých podmienkach sú nútení žiť… Ale to je iná téma  a ja sa chcem vrátiť k tej pôvodnej. Byty sa teda dokázateľne dajú vybývať. Môžu sa priateľstvá „vypriateľskovať“?

Asi áno, pretože mne sa v nedávnej minulosti vypriateľskovalo jedno 25-ročné priateľstvo. Babu, ktorá ma totálne odstrihla, som považovala za svoju najlepšiu kamarátku. Vedeli sme o sebe všetko, úplne prirodzene sme spolu hovorili o veciach, ktoré sme s nikým iným rozoberať nechceli (nemohli). A teraz je preč. Potichu. Divne. Bezdôvodne.

Začalo sa to celé nenápadne. Zrazu na mňa sypala množstvo negatívnej energie. Všetci a všetko naokolo bolo zlé, ľudia, kolegovia, situácie, život. Povedala som si: dobre, človek môže mať zlé obdobie, ono sa to onedlho skončí. Neskončilo. Prestala byť uhundraná a ukrivdená a začala byť – zlá. A to doslova.  Bola jedna veľká výčitka, hovorila ich  priamo ( môj kamoš tomu hovorí „rovno medzi švetla“) a ja som sa pri každom našom rozhovore musela brániť – vysvetľovať svoje správanie, riešenie situácií a takmer aj myšlienkové pochody. Takýto „priateľský“ vzťah ma nebavil a tak som naše kontakty obmedzila. Snažila som sa zistiť,  čo sa deje – vraj nič. Pýtala som sa ďalších jej blízkych ľudí – tiež len krčili plecami. Postupne mi však dochádzala trpezlivosť a tak som si raz dovolila povedať aj ja, čo si myslím o jednej konkrétnej životnej situácii a jej riešení. A to bol začiatok konca… „Rozišli sme sa“ mailami, v ktorých som sa dozvedela, že tá divná som vlastne ja! A na konci konca  boli slová: „už mi neodpovedaj! A pošli mi kľúče od bytu, potrebujem ich!“ Tak som neodpovedala. A poslala. Amen.

No veď zasa, dobre. Ak vzťahy nefungujú, tak nemá zmysel, aby pokračovali. Len mi je ľúto, že sa priateľstvá vypriateľskujú, lebo to znamená, že nestáli za veľa. Ja som si celých  tých 25 rokov myslela, že budeme aj v domove dôchodcov bývať v jednej izbe. A teraz sa musím začať obzerať po nejakej novej spolubývajúcej a naučiť ju o mne úplne všetko. A to už možno ani nestihnem. Škoda 🙂

 

P.S. Na koniec mojej vážnej úvahy ešte jedna nevážna otázka, ktorú pred x-rokmi niekto položil známym slovenským humoristom. Na prvé počutie (ale skutočne len na prvé)  je o tom, čo „vybývané byty“ a „vypriateľskované priateľstvá“. Znela : „ak sa môže ježko zježiť, môže sa aj mačka zmačkať?“  🙂 🙂 🙂 Odpoveď si už napamätám.