Poznáte rozprávku o troch grošoch?
Určite áno, jej princíp je jasný – jeden groš vraciate, jeden požičiavate a z jedného žijete.
Ten „na život“ riešiť nebudem – používame ho na to, čo potrebujeme. Hlboký význam majú tie zostávajúce dva.
Vraciame svojim rodičom. A mali by sme vracať s láskou a radi (platí to v prípade, ak nám oni s láskou a radi požičali – a verím, že to vo väčšine prípadov tak aj bolo).
Požičiavame svojim deťom. A chceme veriť, že nám tie „požičané“ groše jedného dňa skutočne vrátia.
Keď prechádzam slovenskými dedinami, v ktorých stoja obrovské rodinné domy tak mi táto paralela vždy napadne. Rodinné domy mali byť skutočne rodinné – na poschodí mali žiť deti a na prízemí rodičia (na prízemí, pretože chodenie po schodoch ich starým unaveným nohám dobre nerobí). A tie deti z toho poschodia sa o tých rodičov z prízemia mali počas jesene ich života postarať a požičané im vrátiť. Realita je však dnes iná – mnohým ľuďom musí stačiť na kontakt s rodinou skype a telefonické linky. Syn v USA, dcéra v Austrálii, vnúčatá v Anglicku – obraz mnohých dnešných rodín. Vracanie požičaných grošov by malo mať inú podobu…
Mala som nádherné detstvo, bezproblémový teen-age a celkom fajn dospelý život. Ale bolo to tak predovšetkým vďaka rodičovskej „pôžičke“. A všetkým, ktorí takéto šťastie nemali, by som ho rada – aspoň na chvíľu – dopriala. Otca už nemám, ale moja čiperná dôchodkyňa je na našu (moju a sestrinu) pomoc odkázaná. Choroba si nevyberá a keď hlava síce chce, ale telo nepustí, tak sa človeku nežije ľahko. Z našej strany to chce len istú dávku empatie, trpezlivosti a času. Ja neľutujem ani minútu z času, ktorý jej venujem. A bola by som nesmierne rada, ak by som jej požičaný groš mohla vracať ešte dlhé roky.
Moja kamarátka už vlastných rodičov nemá. Ich absenciu si zmiernila tým, že si „adoptovala“ pani učiteľku zo susedstva. Donesie jej nákup, pomôže s upratovaním a po večeroch s ňou sedí v kuchyni a pri šálke čaju rozoberajú politickú situáciu, výživové hodnoty potravín a vlastné životy. Starká hovorieva, že jej jej prameňom živej vody, a že toľko lásky a pozornosti od vlastných detí nikdy nedostala. Tie ju okrem telefonátov – spravidla raz za týždeň – a „povinných“ tichých návštev v deň narodenín, ešte pozývajú na Vianoce a dúfajú, že ich pozvanie neprijme. A už dnes sa začínajú hádať o to, ktorý z vnukov bude v babkinom byte po jej smrti bývať. A veľmi sa boja toho, že by ten svoj byt mohla venovať osobe, ktorá jej supluje rodinu.
Obávať sa nemusia – pani učiteľka sa to nechystá urobiť a kamoška o jej majetok nestojí. Ony si dávajú oveľa viac, ako prízemní ľudia dokážu pochopiť. Jedna stále požičiava. A druhá s láskou vracia…