Neviem, ako ste na tom s čakaním. Konkrétne teraz myslím ako ste obdarení trpezlivosťou nevyhnutnou pri čakaní v radoch – napríklad na pošte. Ani v dnešnej dobre kuriérov a iných rôznych doručovateľov sa totiž – bohužiaľ – nevyhneme situácii, keď sa proste na poštu vybrať musíme, a musíme si aj vystáť rady pred prepážkami.
Ja, ako človek ktorého sudičky obdarovali pri narodení bársčímkoľvek, ale trpezlivosťou nie (ohnivé kone to tak spravidla majú) túto nepríjemnosť odsúvam pokiaľ sa dá. Teda do posledného úložného dňa zásielky, ktorá na mňa na pošte čaká. Ale keď je to už skutočne nevyhnutné, tak si poviem: „to dáš! Lebo musíš! A neboj, moja – tentoraz tam istotne nebude veľa ľudí“. Toto si hovorím ešte aj v okamihu, keď otváram lietacie dvere na našej najväčšej pošte (my ich tu totiž máme viac. Konkrétne 21 mi ich našiel Google).
Prvá vec – ešte NIKDY tam nebolo málo ľudí.
Druhá vec – VŽDY tam zavedú nejakú novinku. A žiadna zo zavedených noviniek NIKDY nebola v prospech zákazníkov tejto inštitúcie.
Spomeniem len tie posledné dve „novinky“ : zrušili samostatnú prepážku (bola dokonca v inej miestnosti, ako tých ďalších 10) kde pekne nosili hory listov a balíkov všetci tí zodpovední listo a balíko-nosiči z desiatok firiem a spoločností. Ak ste čakali v rade na čokoľvek iné, nemuseli ste sa rozčuľovať, že človek stojaci pred vami so strašne dlhým zoznamom , nezablokuje pracovníčku za prepážkou tak na 20 – 25 min. Teraz sa už rozčuľovať môžete, pretože títo ľudia sa môžu postaviť kamkoľvek .
A ďalšia novinka – zrušili aj prepážku, kde sa vydávali oznámené zásielky. Tam síce býval dlhší rad, ALE: tetuška, ktorá za tým okienkom sedela, presne vedela, kde má vašu oznámenú zásielku hľadať, čo má urobiť a rad sa posúval veľmi vysokou priemernou „poštovou rýchlosťou“.
Dnes?
„Máte k dispozícii 7 ďalších prepážok“ – oznámila mi teta na informáciách, kde som sa bola opýtať, či to mysleli skutočne vážne s tým, že túto prepážku zrušili.
To naozaj máte – ale kamkoľvek sa postavíte, môžete sa staviť, že vás zablokuje nejaký listo a balíkonosič so spomínaným siahodlným zoznamom zásielok, ktoré je treba vypísať, prepísať, zaregistrovať, preregistrovať, prehnať aspoň tromi systémami, odovzdať, prerátať a ja vlastnenetušímčovšetkoešte urobiť. A keď sa po –nezriedka hodinovom – čakaní napokon dostanete na rad, tak tetuška za prepážkou ani netuší, kde má vašu oznámenú zásielku hľadať. Skríň na ne majú plno – čísla sa šplhajú do desiatok – a keďže teta prioritne nevydáva zásielky, prejde poctivo každú z nich. Ak začne prvou, isto vašu zásielku nájde v 19ej (z 20ich).
Ak ste si chceli zrekapitulovať život povedzme od svojich predškolských čias až do 50ky, stihnete. S časovou rezervou (teta bude ešte len v 13 skrini). Mám vyskúšané J
Keďže na poštu chodím v poslednom čase akosi častejšie, a život si spravidla až tak často rekapitulovať nechcem, tak sa počas toho čakania nesmierne NUDÍM. Skúsila som hudbu v slúchadlách, zvukové knihy , aj klasickú voňavú šuštiacu knihu, aj čítačku. Ale niekedy čítať nemôžem (knihu ani čítačku nemám, alebo mám, ale svetlo je slabé a ja ani s okuliarmi nevidím na písmenká), zvukovú knihu som zabudla doma, alebo ma opustila technika (akože sa mi vybil mobil aj mp3) a teda nemôžem počúvať ani hudbu. Čo v takom TRAGICKOM prípade??? A o tom toto moje dnešné písmenkovanie vlastne je …
Napriek tomu, že mobil mám vybitý na smrť, stále stojím so slúchadlami v ušiach (to aby sa ku mne nedajbože neprihovorila nejaká spolučakajúca seniorka . Radšej si geometrickým radom množím baktérie v teple svojej ušnej dutine a poškodzujem zdravie, ako by som mala rozoberať niečí život, nevďačné deti a vďačnú vládu, ktorá seniorom poskytuje samé výhody….. tetušky, prepáčte J).
ALE : aj keď mám v ušiach slúchadlá, POČUJEM. Tu by mali zbystriť pozornosť všetci, ktorí v rade na čokoľvek rozoberajú s kamarátmi svojich šéfov (aj s plnými menami a funkciami), svoje frajerky (aj s plnými menami, funkciami a sexuálnou výkonnosťou), prípadne choroby aj so všetkými príznakmi… Vážení, pozor. Aj keď osoba stojaca pred alebo za vami má na ušiach slúchadlá a tvári sa nezúčastnene, v jej sluchovodoch môže skončiť každé slovo, ktoré vypustíte z úst – a niekedy sú následky katastrofálne…
Ja som sa takto dozvedela napríklad o tom, že moja kamoška zahýba svojmu manželovi. A dozvedela som sa aj adresu jej sexuálneho dúpäťa aj frekvenciu sexuálnych úletov. Akurát meno milenca som sa nedozvedela priamo na pošte (ale jeho kamoš ho oslovoval Igor), ale až keď som na ňu udrela. A faktami! Najprv zbledla, potom odpadla, potom sa prebrala a potom sa pustila do strašného revu (neviem, na koho bola nahnevaná – či na toho Igora, alebo sama na seba, alebo aj na mňa, že to viem….). Ale mám taký pocit ( aj keď – ruku si odtrhnúť nedám), že Igor už v rade na pošte hovorí Jakubovi o niekom inom J
Takže jedna z dlhého radu mojich budúcich rád – vo frontách si prezerajte svojich spolučakajúcich, okolie, čítajte, počúvajte hudbu – ale nerozprávajte. A ak už rozprávať musíte, alebo chcete, veďte so svojimi spolutrpiteľmi radšej náročné debaty. Vhodnými témami sú: počasie, ceny potravín, zisky bankového sektora, stav nášho zdravotníctva, školstva a spoločnosti vôbec. Alebo Európska únia a jej význam. Ale prosím, nikdy nehovorte o veciach bežných – ako sa volá vaša milenka, kde a ako často sa stretávate a ako to má najradšej…Možno ten človek pred vami, ktorý má slúchadlá v ušiach, je jej manžel. A vy ju už NIKDY neuvidíte – a nebude to preto, že by nechcela… L
P.S. Dnes idem na poštu. Musím. Mám tam zásielku „do vlastných rúk“. Pomooooooc
Celá debata | RSS tejto debaty