LenTakKazdodenne

V zime prikrmujem  drobné spevavce.  Prečítala som si totiž, že napríklad náš najmenší vtáčik Králiček zlatohlavý si musí energiu potrebnú na prežitie mrazivých dní dopĺňať každých 15 minút. A ak za tých 15 minút nič nenájde???  Smutný údel malého stvorenia.   Tak som sa rozhodla, že môj balkón bude jedným článkom z reťaze, ktorú musí pre svoje prežitie denne navštíviť.  A on skutočne priletel.

Bývam síce vo veľkom meste, ale na jednom z najstarších okrajových sídlisk. Pri jeho výstavbe sa ešte rátalo s voľným priestorom a zeleňou, ktorej máme skutočne dosť.  Mám to šťastie, že okná mám  nasmerované do parku, kde sa po stromoch preháňajú veveričky (občas vylezú po fasáde nášho tehláka až na piate poschodie) a malých spevavcov tu máme – vďakabohu –desiatky.

Pozorovať to drobné vtáctvo pri kŕmení  je hotové divadlo. A miestami veľmi pripomína náš „ľudský“ svet. Priletí napríklad kŕdeľ sýkoriek.  Na kŕmidlo robia hotové nálety, ale organizovane. Priletí, zobne slnečnicové semeno a odletí na susedný strom, kde  ho skonzumuje. A potom znova priletí… Takto sa striedajú do chvíle, kým na bidielko nezasadne „nenažranec“. Zobe priamo z bidla, ani náhodou sa nechystá odletieť. Ak sa niektorá z čakajúcich sýkoriek priblíži, odháňa ju roztiahnutými krídlami, naduje sa a  žerie ďalej.  Je mi jedno, či to tak určili prírodné zákony, a či  je to nejaký „vodca svorky“  alebo iba agresívny jedinec.  Je to proste sebec, nenažranec a správa sa absolútne bezohľadne.  Ak by sa to dalo urobiť tak, ako na sociálnych sieťach, isto by som ho odstránila z priateľov a u mňa by si už nezobol 🙂

Ľudí mi pripomínajú aj holuby, ktoré hodovanie malých vtáčikov veľmi rýchlo priláka. Veľké, vŕkajúce,  potravu si vedia nájsť aj samé. Ale nehľadajú. Veď načo, keď tu ju niekto nasypal .  Že pre iných, to je vedľajšie (toto preboha neberte tak, že po holuboch chcem, aby mysleli ako my. Ja len chcem upozorniť na paralelu s tým „našim“ svetom ). Holuby som odpísala pomerne  jednoducho –kŕmidlo  som zavesila a keďže sú veľké a ťažké a neudržia sa vo vzduchu,  tak sa k jeho obsahu nedostanú.  Ale napriek tomu každý deň prídu zisťovať, či už „nie je čistý vzduch“.

Na semienka chodia aj stehlíky, glezgy, a prileteli aj králičky zlatohlavé, pre ktoré som to kŕmidlo vlastne zavesila. Tri. Keďže som si prečítala, že patria  k chráneným druhom národného významu a že spoločenská hodnota jedného je 166 eur, tak sa na mojom balkóne každú šťvrťhodinu kŕmi 500 eur 🙂 Zaujímalo by ma, ako  sa dá vyrátať hodnota živých tvorčekov.

Ale aj napriek „divadelnému predstaveniu“ na kŕmidle bolo pre mňa doteraz najzaujímavejšie sledovať, ako sa k darovanej potrave postavili  vrany. Keď som  videla, že sa usadili na stromoch,cestou so smetím som im pod strom pohodila sušený chlieb. Vrana zletela z haluze,  zobrala kus chleba do zobáka a pekne po zemi s ním odkráčala takých 20 m. Tam ho strčila pod suché listy a ešte ich naň zopár zobákom naložila. Nád-he-ra! Doma som si prečítala, že je to bežné, pretože vrany si potravu odkladajú. Ale vidieť to na vlastné oči bolo dychvyrážajúce.

Ešte zopár dní a už sa pôjdem na vtáčiky pozerať do lesa s fotoaparátom na oku. A kŕmidlo odložím. Ale iba na pár mesiacov, pretože králičky ma budú potrebovať znova.

P.S. Ja aj „moje“ králičky ďakujeme Ivete V., ktorá ma ku kŕmeniu vtáčikov priviedla vlastným príkladom