Včera ma v obchode pri pokladni predbehla seniorka ťahajúca školský batoh svojej nevychovanej vnučky. Stála v rade pri vedľajšej pokladni, a keď prišla ďalšia predavačka otvoriť pokladňu, ku ktorej som plynulo zamierila, s roztiahnutými lakťami sa strčila sa predo mňa so slovami: „Ja sa postavím pred vás“. Nikam som sa neponáhľala, v nákupnom košíku som mala 3 veci a nemala som chuť sa hádať, tak som sa tej agresívnej tety veľmi pokojne opýtala, prečo si myslí, že sa môže takto správať. Odpoveď bola, že ona čakala vedľa v rade. Na môj argument, že to jej nedáva žiadne právo sa automaticky postaviť predo mňa, a že ja nemám problém ju pustiť, ale očakávam, že sa aspoň opýta, len zvýšila hlas a povedala, že sa o tom so mnou nebude baviť. A že sa mám naučiť správať, lebo ona je staršia. A že sa ponáhľa. A že ju tými zbytočnými rečami zdržiavam. Pochopila som, že každý ďalší rozumný argument by bol len prilievaním oleja do ohňa a fakt som nemala chuť sa s touto – „bojovnicou“ naťahovať. Tak som sa jej len pozerala do očí (ani raz nezdvihla zrak) a mávnutím ruky som túto diskusiu skončila. A na dokreslenie situácie – jej vnúča, ktoré sa cca 5 minút predtým hodilo vedľa regálu so sladkosťami o zem a revalo na celú predajňu, že jej nechce kúpiť kinderko (ktoré mu samozrejme okamžite kúpila), vyplazilo na mňa jazyk a vyplazovalo ho celý čas, keď ho za ruku ťahala ku vchodovým dverám.
Po jej odchode sa na mňa pokladníčka veľmi milo usmiala a – ospravedlnila sa. Že pani býva za rohom, chodí tam denne a že vždy dá o sebe nejakým negatívnym spôsobom vedieť. A že mi ďakuje, že som sa s ňou nehádala…
Vtedy, pri tom regále, keď sa decko hodilo o zem, som tú babku chvíľu ľutovala, že to má asi ťažké. Ale potom som pochopila, že jablko ďaleko od stromu nepadlo, pretože táto starká rozhodne nie je výchovným vzorom. Sťažujeme sa, že nám z detí rastú bezohľadní sebci, ale aký im dávame príklad? Tetuška mala problém už aj s tým, že ja by som mala dostať niečo skôr ako ona. A bez čakania! Tak konala a odchádzala s úsmevom a isto aj dobrým pocitom, ako strašne mi naložila. Ako sa bude o pár rokov správať jej „vychované“ vnúča, radšej ani nechcem vedieť. Dúfam, že sa v žiadnom obchode už nikdy nestretneme 🙁
Ale mám – našťastie – aj opačný zážitok. Miesto – obchod. Iný. Hlavné postavy – mamka, tak okolo tridsiatky a jej dcéra (vek cca 4 roky, dokonalá Barbie, celá v ružovom). Vchádzala som do predajne pred nimi a počula som, ako mamka povedala dcére, že majú peniažky presne iba na to, čo potrebuje kúpiť na večeru a že si k tomu ešte môže vybrať jednu sladkosť, ktorú bude chcieť. Zopakovala, že len jednu. Barbie na to – samozrejme – kašlala a do košíka, ktorý mama držala v ruke, začala hádzať sladkosti hlava-nehlava. Tak ju ešte raz upozornila, že si môže zobrať jednu vec. Bez úspechu. Viac ju neupozorňovala, urobili nákup a spolu so mnou sa vybrali k pokladni. Mamka nechala Barbie, aby svoje sladkosti z košíka povykladala na pás. Pokladníčka chcela začať blokovať, ale mamka ju poprosila, nech počká, pretože tento nákup si bude jej dcéra platiť sama. Pokladníčka pochopila a malej Barbie sa opýtala, či má peniaze. Odpoveď bola, že peniaze má mamka. Tá zopakovala, že má peniaze iba na svoj nákup a na jednu sladkosť. A že keď si navyberala plný košík sladkostí, tak nech si to zaplatí sama. Malá vyvalila oči, skrútila ústa do podkovy a začala plakať. Matka sa jej nehodila k nohám, mlčala a pokladníčka so slovami, že teda nebudú zdržiavať ostatných, nahrnula tovar do košíka. Matka ten košík podala malej a povedala, nech ide za tetou predavačkou k regálu a sladkosti jej vráti. Barbie vzala košík (plač sa samozrejme stupňoval) a najpomalším krokom na svete sa vybrala k regálom. Mamka za ňou. Tam poprosila predavačku, nech tovar späť povykladá, ale ešte raz malej povedala, že si môže vziať z košíka jednu vec, presne ako sa dohodli. Malá zdrapila kindervajce a smrkajúc čakala, kým pokladníčka mamke nablokuje nákup. Potom vzdorovito zamierila k východu – matka sa jej nevnucovala – a pokojne opustili obchod.
Som si takmer istá, že to krpec ešte na matku skúsi, ale som si istá aj tým, že tá nepopustí. A Barbie sa naučí, že ak sa raz niečo povie, tak to platí. A že keď poruší dohodu, tak následky bude niesť ona. Len neviem, či má rovnako správneho aj otca a starých rodičov.
Takýto výchovný postup rodičov, ktorým záleží na tom čo z ich detí vyrastie, je v dnešnej dobre vzácny. S tým, že v rodine „vládnu“ deti, sa – bohužiaľ – stretávame čoraz častejšie. Prečítala som už stovky článkov o „voľnej výchove“ o tom, ako „prísnosť“ rodičov brzdí rozvoj osobnosti dieťaťa a čo všetko naši rodičia a starí rodičia robili zle. Ja osobne ich – a vlastne je to aj môj spôsob výchovy – nezatracujem. Práve naopak. Ak dieťa nemá určené mantinely už v detstve, neexistuje autorita, ktorú by rešpektoval, keď bude dospelý.
Na toto by mali myslieť všetci rodičia ustupujúci urevaným diktátorom, ktorí sa pri každom nesplnenom želaní hádžu na zem a vynucujú si tým pozornosť. Možno by nezaškodilo ich prekročiť, nechať revať a pokojne sa presunúť ďalej. Možno to na prvý raz nepomôže, ale na taký tretí, štvrtý, piaty…..
Celá debata | RSS tejto debaty